Ak sa tvrdilo, že Julian Lennon sa nedokáže vymaniť z tieňa svojho otca, platňa "Jude" to ani nepotvrdí, ani nevyvráti. V skutočnosti na tom však možno vôbec nemusí až tak záležať, pretože Lennonova novinka funguje možno až nečakane ako solídny a súdržný album. Spevák predostrel obraz s uveriteľnou hĺbkou, osobnými textami aj prepracovanými a sviežo znejúcimi skladbami.

Z "Jude" vyžaruje zrelosť ako po hudobnej, tak patrne aj po ľudskej stránke. Skutočnosť, že album vychádza jedenásť rokov od posledného počinu "Everything Changes" (2011) napokon nie je až tak nezvyčajná. Veľký časový interval medzi platňami je pre Juliana príznačný od začiatku deväťdesiatych rokov, odkedy vydal a doteraz nahral iba štyri - okrem spomenutých sú to ešte "Help Yourself" (1991) a "Photograph Smile" (1998). Aj to trochu vypovedá o spevákovi ako o tvorcovi, ktorý si dá na svojom diele záležať bez ohľadu na čas (a zároveň so zreteľom na jeho literárnu či fotografickú tvorbu).

Aj tentoraz Lennon spolupracoval s Justinom Claytonom - producentom, ktorý ho sprevádzal už od prvotiny "Valotte" z roku 1984. Osobnú polohu a hĺbku podčiarkuje prevaha skôr pomalších skladieb. Spevák v nich reflektuje svoj život, témy slobody a lásky. Niektoré piesne sú pôvodne demá z osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch a čakali na svoju pravú podobu, ktorú dostali práve na "Jude" (napríklad "Every Little Moment" či "Not One Night").

Kolekcia obsahuje niekoľko silných skladieb fungujúcich aj samostatne. Týka sa to najmä úvodnej "Save Me" a "Breathe" - obe vyšli dodatočne ako single v júni tohto roku. Veľmi pekne sa v nich sklbuje výrazová naliehavosť a chytľavá melodickosť. Po zvukovej stránke oscilujú niekde medzi retro inštrumentáciou (tú nepochybne ocenia najmä nostalgici, medzi ktorých sa zaraďuje aj autor tohto textu) a súčasnou sviežosťou. Práve tá neuchopiteľnosť je na nich v skutočnosti veľmi príťažlivá.

Ďalšou skvelou a takmer antipopovou ukážkou prepracovanej piesne je "Stay". Pozvoľna sa rozbiehajúci love song sa nenápadne a veľmi vkusne rozvinie do šesťminútovej prebudenej zvukovej koláže. Na záverečnej "Gaia" účinkujú s Lennonom Paul Buchanan a Elissa Lauper. Tento kus je absolútne dôstojným výrazovým vrcholom albumu plne podčiarkujúca jeho odkaz a komplexnosť. Najenergickejšou sa javí byť "Lucky Ones", mierne však môže utrpieť na zaškatuľkovanie do ľahko zameniteľných britských pop-rockových šablón.

Ak zavriete oči, je dosť možné, že pri gitarovke "Not One Night" či "Round and Round Again" budete naozaj počuť spevákovo otca. V kontexte celého albumu to však vôbec nevadí, pretože aj John je neodmysliteľnou súčasťou jeho osobnosti, a tú sa Julian Lennon na "Jude" snažil poslucháčom veľmi poctivo vyjaviť vo svojej plnosti.