Práve dnes, keď vychádza nový Šarm, teda 12. septembra, oslavuje Marika Gombitová 55. narodeniny. Speváčka je, bohužiaľ, už roky uzatvorená pred svetom, no skalných fanúšikov to nedokáže odradiť a robia všetko pre to, aby sa na ňu nezabudlo. Medzi nich patrí aj Marta Valentová, ktorá s kolegami z fanklubu už niekoľko rokov hľadá speváčkine neznáme fotografie. Aspoň digitálne. „Odhadujem, že v klube máme viac ako deväťdesiat percent toho, čo bolo o Marike napísané, a obrovské množstvo unikátnych fotografií, ktoré neboli nikde zverejnené.

Nemôžeme mať živú Mariku, nuž som rada, ak ju máme aspoň digitálnu,“ vraví s nadhľadom o ustavičnom skenovaní a triedení nájdených materiálov. „Už som mala aj pochybnosti o tom, či to má význam, no vždy objavíme niečo zabudnuté, čo nás poteší a drží v napätí.“

marika.jpg

Marika ako amatérska speváčka na Detvianskej ruži v roku 1974. Vtedy ešte cenu nezískala.

Mariku obdivuje od roku 1978, keď ju prvýkrát počula spievať na Bratislavskej lýre. „Zamilovala som sa do jej hlasu,“ vysvetľuje žena, ktorá sa neskôr tiež profesionálne živila spevom a spievala aj Marikine piesne. „Ale len niektoré, lebo všetko od nej sa nedá zvládnuť. Práve pre ten jej nádherný hlas,“ zdôrazňuje. Pred piatimi rokmi si o svojom idole chcela niečo prečítať na internete. „Zistila som, že stránky s informáciami sú akoby mŕtve. Nepribúdali na nich žiadne správy, žiadne fotografie.“

Krátko nato narazila na inzerát, v ktorom niekto hľadal Marikine videá. „Napísala som na kontaktnú adresu a vysvitlo, že autorom inzerátu je Slovák Roman Klištinec, ktorý dlhodobo žije v Londýne. Zistila som, že máme spoločný cieľ – zháňať a publikovať všetky možné informácie o Marike Gombitovej.“

S prvým Marikiným oficiálnym fotografom Pavlom Sarvašom

Jej hľadanie pripomína prácu detektíva. Nedávno napríklad našla v zaniknutom hudobnom časopise zmienku o Marikinom účinkovaní na speváckej súťaži Detvianska zlatá ruža. „Marika tam spievala v roku 1974. Vtedy ju ešte nikto nepoznal a o dva roky už bola s Modusom na Bratislavskej lýre!“ Hneď zatelefonovala do Detvy, no v tamojšom kultúrnom stredisku už, samozrejme, pracovali celkom iní ľudia. Nejaká žena jej však dala číslo na archivára zaniknutého festivalu a zrazu sa dostala nielen k bulletinu, ale aj k fotografiám, na ktorých Marika spieva piesne Zahraj mi Liszta a Náš dům zní smíchem. „Zaujímavé je tiež, že Marika sa nijako výnimočne neumiestnila. Festival vtedy vyhrali sestry Bezákové.“

Modus v Lucerne v roku 1978

Z archívnych článkov si opísala mená autorov všetkých fotiek, čo boli uverejnené. „Bolo ich okolo stovky. Našla som asi tridsiatich. Ostatní už zväčša nežijú,“ dodáva smutne, lebo so smrťou fotografov sa strácajú aj vzácne negatívy. „Aj v nejakom maďarskom časopise som objavila Marikinu fotografiu. Keď som dala na internete do vyhľadávača meno autora, doviedlo ma to na virtuálny cintorín. Preto som napísala na políciu i do regionálnych novín a zistila som, že jeho manželka ešte žije v Šamoríne. Získala som od nej fascikel s množstvom negatívov. Ani ich nechcela späť, lebo by to aj tak vyhodila.“

S Vladom Lučeničom pred viac než 30 rokmi

Za prvým Marikiným oficiálnym fotografom Pavlom Sarvašom sa vybrala na Záhorie, do obce Borinka. Našla ho opitého v starom kaštieli, medzi hnijúcim odpadom. „Najhoršie bolo, že sľúbené negatívy nevedel nájsť,“ spomína na návštevu, ktorá napokon dopadla dobre, lebo negatívy jej doniesol fotografov druh. „Po čase som sa dozvedela, že ho v rozrušení prepichol nožom. Bože, veď to isté sa mohlo stať mne,“ uvažuje zhrozene.

V šatni kultúrneho domu v Holíči v roku 1987

Na fotografa Karola Belického zasa získala telefónne číslo pevnej linky. Dovolať sa jej však podarilo až po troch mesiacoch márnych pokusov. „Zdvihla mi jeho dcéra a povedala, že otec sa presťahoval niekde na samotu. Bol ochotný dať mi negatívy, no s tým, že hľadať v nich musím sama. Predstavte si tu prácu, prehrabávať sa vari v milióne záberov. Našla som tam však tridsaťštyri úplne nových snímok,“ spomína na šťastné finále ďalšieho z pátracích pokusov.

Archív Doda Šimkoviča už bol v pivnici medzi odpadom, zaprášený cementom. „Ani jeho som nemohla nájsť. Napadlo mi teda hľadať takéto ženské priezviská a vari na tretí pokus som sa dovolala jeho manželke. Už nežil, ale negatívy ležali v pivnici. Mal tam množstvo unikátnych záberov. Naskenovala som ich a dala manželke napálené na DVD. Potešila sa.“

To všetko pritom robí iba za benzín, ktorý jej preplatia z klubovej pokladne. Každý z členov do nej prispieva dvadsiatimi eurami ročne. „Z toho si platíme hlavne internetový hosting a občas zaplatíme aj za niektoré fotky. Nie každý fotograf je totiž ústretový a dá nám ich bezplatne. Ale veď my to nerobíme pre seba, ale preto, aby Mariku spoznalo čo najviac ľudí.“

Hoci Marta každoročne prináša Marike narodeninové blahoželania od členov fanklubu, dostala sa maximálne po dvere jej bytu. No nevzdáva sa. „Zakaždým sa dopredu ohlásime, prinesieme kvety i tortu. Marika síce nevyšla z bytu ani raz, no pred tromi rokmi mi po gratulácii telefonicky poďakovala. Bola som taká prekvapená, že pre hrču v krku som ani nevedela čo hovoriť,“ spomína na jediný rozhovor so slávnou speváčkou. No potom tajomne dodá: „Nechcem to zakríknuť, no myslím si, že už to bude lepšie.“ Darček a kyticu už, samozrejme, má...

Pátranie po Marike Gombitovej

Výber pre vás